Intermediálna inštalácia vychádza z vnútorného paradoxu – túžby hýbať sa pomaly ako slimák a zároveň pociťovania neúprosnej rýchlosti plynutia času. Tento vnútorný rozpor sa stáva základom pre spoločné hľadanie a vytváranie priestoru medzi skutočnosťou a únikom – preklápaním naučených vzorcov správania, pripisovaním ľudských vlastností neživým prvkom, formovaním nových ekologických a naratívnych štruktúr. Zdanlivo bezvýznamné akty – dlhá prechádzka, zbieranie hliny, rozprávanie príbehov o slimákoch a mravcoch – sa tu stávajú metaforickými nástrojmi na skúmanie toho, čo znamená žiť „vo svojom tempe“ v spoločnosti, ktorá určuje rýchlosť a smer. Slimák je ústrednou postavou, sprievodcom – symbolom vedomej pomalosti a zároveň tragikomickej absurdnosti existencie. Papíkovej príbehy a Mižákovej materiálny archív sa vzájomne dopĺňajú – jeden vytvára jazyk, druhý prostredie. V spoločnom priestore vzniká fikčný svet, ktorý nie je únikom, ale možnosťou nového pochopenia každodenného prežívania. Priestor diela má charakter staveniska, fádneho terénu, periférie mesta – miesta, ktoré je dočasné, prehliadané, v procese transformácie. Je to miesto, ktoré ešte nie je „niečím“, ale už ani nie je „ničím“– nie ako útek z reality, ale ako jemné prepísanie reality pomocou iných pravidiel, pomocou zberu, deformácie, rozprávania. Prechádzka ako forma pohybu – nie až tak ďaleko, aby sa to dalo nazvať výletom – je stredobodom projektu. Je to gesto, ktoré spája pomalosť so zmyslom pre smer. Hlina ako dokument pohybu. Mravec ako dokument systému.